Do autobusu nastúpila mlada mamička s dieťaťom . Prisadla si na sedadla, ktorým sa Ľudovo vraví štvorka. Nakoľko tam bolo jedno miesto voľné, mamička si svoje dieťa držala na kolenách. Oproti nej sedel pán v stredných rokoch v obleku a vedľa neho mladý vysokoškolák.
Ako sa autobus pohol, dieťa čo sedelo maminke na nohách sa neustále krútilo a vrtelo. Tým spôsobovalo, že oproti sediacemu pánovi okopávalo neustále nohavice. Zakaždým keď si oprášil nohavice rukou , sa stretli pohľady s mladou paňou, od ktorej očakával aspoň nejaké slovne ospravedlnenie. Ale nič , ani slovko. Lenže, keď sa to zopakovalo tretí krát a mlada mamička absolútne nereagovala, oslovil ju pán v obleku vetou: „Prosím Vás môžete aspoň trochu usmerniť to svoje dieťa, včera som si doniesol oblek z čistiarne a dnes dostávam kopanec jeden za druhým.“ Odpoveď ktorú dostal, zarazila nie len jeho, ale aj všetkých cestujúcich na tejto autobusovej linke. „ A čo si vy myslite, že ja kvôli vám už od teraz budem svoje dieťa obmedzovať?“ Po tejto vete sa pán v obleku postavil a pokračoval v ceste postojačky. Autobus zastavil na najbližšej zastávke a mladý vysokoškolák sa pripravoval na vystúpenie, ale prv než vystúpil, vybral z úst dobre rozžuvanú žuvačku a prilepil ju mladej pani na celo. Vzápätí nastala reakcia: „ Čo si to dovoľujete?“ a mladý študent s úplným kľudom odpovedal: „ Mňa v mladosti tiež neobmedzovali:“